Adélka je dvanásťročná mačacia potvorka, pre ktorú už nebolo miesto v Měcholupskom útulku a tak skončila dočasne u mňa doma. Dovodov bolo viacero – Adélka bola nekastrovaná, stará, raz už neúspešne osvojená a vrátená, ľudí sa trochu bála a hladiť sa nechala, len keď ona sama chcela a naviac neznášala iné mačky. Ak si teraz niekto povie – čo už s ňou, tá už má svoj zenit za sebou a existuje určite oveľa viac mladších a perspektívnejších zvierat, ktoré treba zachraňovať, tak by sa hlboko mýlil. Adélkin nezlomný temperament, chuť do života a aj kus šťastia je dokazom, že človek nemá právo vyberať – tohoto sa oplatí zachrániť a tohoto už nie.
|
Do Měcholupského útulku ju doviezol pán, ktorý ju občas kŕmieval na ulici. Adélka zjavne nebola na ulicu zvyknutá, nevedela sa sama o seba postarať, naviac s jej zúbkami v zúboženom stave bola schopná jesť len makkú potravu. Naháňali ju psi, iné mačky, deti... V útulku prvé týždne s nikým nekomunikovala, zalezenú pod vankúšom ju museli kŕmiť ručne a takmer nasilu. Po pár týždňoch si ako-tak zvykla, prišiel však nový stres – noví páničkovia ju po jednom dni vrátili, vraj celú noc žalostne mňaukala a oni na to nemajú nervy. Potom prišlo veľké sťahovanie mačiek z Měcholup a Adélka skončila dočasne u mňa. Úspešne a bez problémov absolvovala kastráciu, čo sa týka chuti do jedla, tak predbehla aj našeho „žravého“ miláčika Rebeku a ku koncu sa odo mňa dokonca aj nechala škrabkať po hlavičke. Mali sme taký rituál, keď som vošla do izby, Adélka rýchlo bežala ku svojej deke na zemi, tam sa rozvalila a nastrčila mi hlavičku. Ale musela som len veľmi jemne a opatrne, aby sa nezľakla. A hlavne – nedotýkať sa tela.
|
 |
Keď sa o Adélku ozvali záujemcovia, takmer som tomu neverila - všade naokolo bolo kopec mačiatok, neumiestňovali sa žiadne dospelé mačky, nieto ešte dvanásťroční seniori. Naviac si ešte museli na Adélku týždeň počkať, aby sa rana po kastrácii úplne zahojila a ja si bola istá, že im ju dávam zdravú. Sľúbili, že počkajú. Celý týždeň som nevedela, či sa mám na to spoľahnúť a nakoniec naozaj prišli. Keď som videla, ako opatrne si Adélku odnášajú, ako malý pokladík, vedela som, že som ju dala do dobrých rúk.
Po pár týždňoch som bola Adélku navštíviť. Má k dispozícii veľkú izbu so šplhačkou a všetkým potrebným vybavením, cez zasieťované okná pozerá do veľkej záhrady a vyhráža sa vtákom a susedovie mačkám, že keď sa raz dostane von... Neuveriteľne opeknela – má hodvábnu bielučkú srsť, zaguľatila sa, vidno, že si ju noví majitelia získavajú cez pochúťky. Svojho „hlavného“ mladého pánička miluje – víta ho pri príchode, otiera sa mu o nohy, spí mu v posteli, ducá doňho hlavičkou. Ale aby si nemyslel - izba so všetkým vybavením patrí jej a nech jej ju skúsia zavrieť a nepustiť ju dnu – to ešte len spustí rámus. Jeho rodičov berie na milosť – debatiť s ňou možu, pochúťky nosiť - to tiež veeeľmi ocení, ale hladkať ju... to im ešte len ukáže, načo má mačka pazúriky na labkách.
Adélka, zasloužilá útulková harcovnice, konečně našla ty "své" lidi
So mnou odmietala debatiť, možno sa bála, že ju zase odveziem niekam preč. A ona tam je taaaka spokojna.
Z návštevy som odchádzala veľmi spokojná, ako darček sme si odnášali hodinovú videokazetu o Adélke v novom domove a posledné slová Adélkinho nového majiteľa boli viac než potešujúce – „My Adélku nikdy nevrátime do útulku.“
Související články:
