Jeden piatok neskoro večer mi telefonovala známa z dedinky blízko Bratislavy, hlas sa jej lámal... Jeden „dobrák“ jej podal cez plot plastový sáčok s dvoma drobulinkými mačencami. Pani je na okolí známa tým, že sa ujíma vyhodených psíkov a stará sa o ne, umiestňuje ich do nových domovov. „Ak ich nezoberiete, hodím ich do prvého containera!“ – nuž, čo by ste robili...
Mačiatka drobunké, neboli ešte schopné samé prijímať potravu, o vylučovanie sa za normálnych okolností stará mačacia mama. Moja známa ich uložila do krabice v kúpeľni, do mištičky naložila niečo kašovité a masírovala im brušká. Ale mačence len pišťali, srdcervúco plakali, krútili sa jedným smerom – k mame. Kde je???
Enja a Neo
Zobrala som tú nádielku ku mne, o dva dni som mala ísť s inými mačiatkami na jedno opatrovateľské miesto do Viedne s predpokladom umiestnenia do nového domova. Ale tieto dve boli ešte primalé. Vzhľadom na moje dve psiská, ktoré majú mačky „na zjedenie“ rady, som zvieratká nemohla zobrať do domu. Im to bolo aj tak fuk. Držala som ich v krabici v aute... každú hodinku som sa vtiahla do kufrového priestoru kombíčka a venovala sa drobčiatkam.
Najprv som to skúsila s pipetou z očných kvapiek. Rozmiešala som
smotánku do kávy s dvoma dielami vlažnej vody a pchala som im pipetku do pusinky. Žmolili ju, kvapkala som im obsah do hladných brušiek... Drobce mravčali, nasávali sa na moju teplú pokožku, hľadali útočište v záhyboch odevu. Masírovala som im brušká, kde-tu vyšiel nejaký obsah. Bola som spotená, zúfalá. Sotva prišiel pondelok, utekala som na veterinu po náhradné mliečko v prášku s kompletným vybavením na aplikáciu mačacích sirôtok. Z fľaštičky s malinkým cumlíkom mačiatka ako o život cumľali! Nuž, vyzeralo to na 24-hodinovú službu. Vek mačiatok sme korigovali denne smerom nadol. 3-4 týždne, maximálne!
Napadlo ma, že sme nedávno drobného mačacieho najdúcha priložili kojacej mačke, ktorá ho bez problému prijala a adoptovala. Začala som chodiť po susedoch a pýtať sa na možnú dojku. Ešte ten večer úspech: sused nablízku má mačku s ale dvojtýždňovým mačiatkom. Keď som ho ubezpečila, že sa o mačiatka neskôr postarám, že zoberiem dokonca aj to jeho malé na adopciu, privolil, aby sme moje dve priložili. Mačka si ich obvoňala, olízla – a už obidve mľaskajúc cickali. Oddýchla som si – vypiplať tak malé mačiatka bez mačacej matky alebo dojky je fuška! Susedova Minka mi odobrala veľkú starosť...
Denne som ich navštevovala, mačiatka rástli, pomaly začali papať aj z
tanierika a ako samozrejmosť používali kadibudku. Bolo na smiech, vidieť tie malulinké stvory, s vážnym ksichtíkom, koncentrovane sedieť na piesočku a potom poctivo, starostlivo všetko zahrabať... Hrali sa spolu, aj s s ešte menším vlastným mačiatkom dojky, obzerali, chodili, capkali na vratkých nožičkách. Ich veľká rodina okolo: ďalšia mačka-dojka a dve dospelé mačky.
Mačička bola od začiatku živšia. Raz sa dokonca stratila, hodiny jej nebolo ... zaliezla do šopky a omylom ju tam zavreli. Raz, veľký zvedavec, spadla z terasy rovno pred fenku vlčiaka domácich. Tá ju hodiny oblizovala a strážila.. Začali sme dávať pozor, aby niekde neodbehli. Sused mi vysvetlil, že na neďalekom „výbehu“, kam sa ešte zatiaľ nemohli dostať, sa zdržiavajú kocúri z okolia a nie je vylúčené, že by malé zvieratká zadrhli. Príroda je taká... samec zlikviduje potomstvo existujúceho vrhu, mačka je opäť ochotná sa páriť a postarať sa o potomstvo nejakého silného jedinca.
Nemuseli sme dlho čakať. Šťastná náhoda zapracovala: stretla som v obci ľudí s prepravkou na zviera, dali sme sa do reči a vida! ľudia z mesta chcú adoptovať mačiatko a hľadajú po dedine. Správne, tu je ich kopa! Slovo dalo slovo, tento večer sme mačiatka síce nevideli (sused nebol doma), ale o niekoľko dní sme dohodli návštevu na odovzdanie zvieratka. Ešte bola reč len o jednom.
Podarilo sa mi ich presvedčiť, že pre bytové držanie je každopádne
lepšie mať dve mačky. Lepšie pre človeka aj pre zvieratá. Mačka sama v byte, bez prirodzeného kontaktu so svojimi zvieracími druhmi, sa nudí a vyvádza veci, ktoré sa držiteľom nepáčia. V dvojici sa majú mačičky navzájom, pohrajú sa aj bez pričinenia človeka, ktorý nemá na ne toľko času. Dve mačky v byte nie je dvojitá robota, naopak!
Rozhodli sa pre obe. Ani ináč nemohli, keď ich spolu videli. Boli jednoducho rozkošné. Sivá mačička, ktorá hneď dostala meno, Eňa, naháňala chvost jej bračeka, krbáľali sa, skákali za motúzom alebo všetkým, čo sa hýbalo. Nuž, šup do prepravky, do auta a veľká cesta do dúbravskej bytovky. S zaisteným balkónom a pozornými ľuďmi. Mladý pár a rodičia.
Po mesiaci som ich navštívila. Mačičky podrástli a sú miláčikovia celej rodiny. Kocúrika pomenovali Neo. Medzitým sú zaočkované, veterinárom kontrolované (mali ale šťastie! V rodine je ešte aj veterinár...) O tom, ako vyvádzajú, nám noví majitelia príležitostne napíšu.
Související články:
