Od môjho prvého článku o tom, ako sa naše chlpaté šelmičky vyrovnali s príchodom nového človiečika, prešiel už polrok a ja sa s vami mienim podeliť o ďalšie zážitky a skúsenosti.
V podstate prvé dva, tri mesiace prebiehali v úplnej pohode (čím nechcem povedať, že tie ďalšie už nie), mačky sa bábätka viac-menej stránili, nanajvýš sa prihodilo, že sa usadili na deke, ktorou bola malá prikrytá, keď spala na veľkej posteli. Stačilo však, aby zapípala a dotyčný chlpáčik vzal nohy na plecia.
So Simonom
Asi po troch mesiacoch sa začali ľady lámať. Príznaky boli neklamné a bola to práve naša Rebečka, ktorá si na Alžbetku zvykla najskôr.
Raz v noci som, ako po všetky ostatné noci predchádzajúcich troch mesiacov, vstávala rozospatá k mrnčiacej Alžbetke, aby som utíšila jej hlad. Už som bola natoľko vycvičená, že som si ani nezažínala.
Aké bolo moje prekvapenie, keď som siahla do postieľky a namiesto hladkého detského telíčka som nahmatala hebučký kožúšok. Na to som si musela posvietiť. Naskytol sa mi úplne nádherný pohľad, ktorý roznežnil moje srdce. Pri nohách bábätka spinkal náš roztomilý anjelik Rebečka.
Ešte som ich takto spolu načapala trikrát, potom asi Rebeka usúdila, že nechať sa pravidelne v noci budiť nie je práve najlepší nápad, a našla si nové ležovisko.
Ráno, keď mali naši miláčikovia najväčší hlad a ja som dala prednosť Alžbetke, začala mi Rebeka vyskakovať na kolená, obtierať sa o Alžbetku a hlavičkou do nej ducať. Po čase sa pridal aj Šimon, takže naše ranné kŕmenie je pre mňa skutočne náročné, keď musím v správnej polohe držať dieťa, snažiť sa mu zakryť výhľad na mačky, pretože inak by bolo po jedení, zároveň musím maznať Rebeku a Šimona a pomáhať im pri balansovaní na mojich kolenách, kde majú minimum miesta, pretože pri čo len náznaku pokĺznutia by sa nerozpakovali udržať sa na mne aj za pomoci svojich pazúrikov.
Už som si zvykla, pokladám to za rodinnú idylku a tieto vzácne momenty si vychutnávam.
S Tepicom
Asi v priebehu štvrtého mesiaca začala Alžbetka reagovať na prítomnosť mačiek svojskými výkrikmi nadšenia, ktoré vždy nadhodili našich miláčikov do vzduchu a v strachu pelášili čím ďalej od nej. Sklamanie nášho dieťaťa bolo také veľké, že sme ho museli nosiť po byte, hľadali sme spolu mačky a opatrne sme jej držali ručičku, keď sa ich snažila dotknúť.
Neviem, čím to je, ale ešte aj Tepic, ktorý si od malej doteraz drží najväčší odstup, sa, síce nerád, ale predsa len nechá pohladkať. Dokonca toleruje aj poťahanie za srsť či neurvalé chmatnutie za chvost, za čo by iný človek už dávno jednu nafasoval. Počula som, že mačky vedia, že TO je mláďa človeka a tak sa k nemu aj správajú a tolerujú mu viac ako ostatným.
Alžbetkine hračky najviac ocenil náš kocúr Šimon. Keď sme vybalili hrazdičku, vrhol sa na zavesené hrkálky a labkou do nich búšil a búšil... Menšie loptičky pojal za svoje a veselo ich preháňal po izbe. Občas sa pokúsil ku hre vyzvať aj väčších plyšákov, tí však veľmi nespolupracovali, takže ich Šimon rýchlo zavrhol.
Simon a hrazdička
Všetky mačky sa svorne zhodli, že najlepšie, čo sme pre Alžbetku zaobstarali, bol prebaľovací pult s molitanovo-igelitovou podložkou. Niet chvíle, kedy by bol voľný. Pokiaľ ho obsadí Rebeka, dotiahne sa za ňou Šimon, poklbčia sa, Rebeka ujde a Šimon si vychutnáva víťazstvo. Naňho však už číha Tepic a stačí, aby Šimon na chvíľku odbehol a obsadí milované miesto on. Na Tepica, vládcu našej domácnosti, si už Šimon nedovolí, takže väčšinou sa poobzerá, či nie je niekde nejaká rozložená Alžbetkina deka.
Čím je Alžbetka staršia, tým majú naši chlpáčikovia dôležitejšiu úlohu a musia nám významne pomáhať pri opatere dieťaťa. Naša slečna už dorástla do veku, keď nevydrží byť v miestnosti sama dlhšie ako dve minútky.
Bohužiaľ, sú chvíle, keď človek jednoducho potrebuje na pár minút ostať bez nej, či už ide o rannú toaletu, sprchu, návštevu onej miestnosti a pod. A tu prichádzajú na rad naše mačky. Stačí Alžbetku natočiť správnym smerom, aby videla na kŕmiace sa, hrajúce sa alebo odpočívajúce šelmičky a razom zabudne, že ju mamina opustila a nadšene ich pozoruje. Ešte síce nedokáže liezť, ale v danú chvíľu by sa najradšej rozbehla. Ak sa nedajbože niektorá z mačiek priblíži príliš blízko, Alžbetka sa na ňu radostne vrhne a nie raz som jej zo zaťatej pästičky vyberala chuchvalec ryšavej, šedej alebo čiernobielej srsti.
Na prebalovacom pulte
S prechodom Alžbetky na tuhú stravu si naši miláčikovia vytýčili za cieľ vždy skontrolovať, či jej podávam jedlo chutné, správnej konzistencie a teploty. Tu som musela zasiahnuť a vysvetliť im, že až sem ich právomoci nesiahajú.
Neviem, či je to možné, ale mám pocit, že Alžbetka už mačky rozlišuje od iných zvieratiek. Na psíkov sa pozerá nedôverčivo a skúmavo, ale na mačku, aj cudziu, zareaguje tak, ako na naše - obľúbeným slovkom „ba“. A najnovšia reakcia, stará len dva dni, je kašľanie.
Musím sa smiať vždy, keď si na to spomeniem. Pred dvoma dňami sme totiž boli na našej záhradke, kde kŕmim vonkajšie mačky. Jedna z nich bola čerstvo po preliečení a ešte trochu pokašliavala. Alžbetka ju chvíľu pozorovala a potom ju začala napodobňovať – kašľala aj ona. Na moment jej mačka zmizla z dohľadu, takže na ňu zabudla, keď sa však vrátila, Alžbetka sa opäť „rozkašľala“. A keď sme sa vrátili domov, tak prvá reakcia na našich miláčikov bola práve „kašľanie“.
Jedna labka, druhá labka - a som hore
Po siedmych mesiacoch spoločného života s bábätkom a mačkami musím povedať, že zatiaľ ani raz nedošlo k situácii, ktorá by nejakým spôsobom ohrozovala dieťa alebo zvieratko, ani raz nedošlo k prejavom žiarlivosti zo strany mačiek. Neviem, ako to je možné, ale ešte aj moja najväčšia obava, ako prijme nového člena rodiny a môj nedostatok času náš Tepicko, ktorý je na mňa mimoriadne naviazaný, sa nenaplnila a ja som strašne rada, že ich mám doma toľkých a užívam si toto krásne obdobie života s chlpatými aj nechlpatými pokladmi.
Související články:
